1.nedeľa po Svätej Trojici, 14.6.2020
SB – I – 1.nedeľa po Svätej Trojici – 14.6.2020
Text: 1. Jánov 2, 1 – 11
KÁZEŇ.
Milí b. a s., nedeľu čo nedeľu počúvate z kazateľnice Božie slovo. To slovo, ktoré nám je sprístupnené a dané. Je v Biblii a má byť smernicou nášho života, klenotnicou, z ktorej šperky smieme nosiť a ozdobovať sa nimi, aby sme sa odlišovali od sveta a ich žiarou poukazovali na nášho Pána.
Pán Boh dal svoje slovo ľuďom už veľmi dávno. Dal ho izraelskému národu, ktorý mal toto slovo šíriť ďalej, aby ľudia pochopili, v čom je ich záchrana. Keď prišiel do nášho sveta Pán Ježiš, mnohí tvrdili, že priniesol niečo nové, že obrátil všetko naruby, že to už nie je to pôvodné slovo od Boha. Áno, môže sa to tak zdať, ale tak ako sme počuli dnes z listu apoštola Jána, to, čo priniesol Ježiš, je to staré, podané novým spôsobom. Preto ani apoštol Ján nepíše niečo nové, ale pripomína staré prikázanie, ktoré by sme našli v 3.knihe Mojžišovej. Už vtedy bolo povedané, ako majú žiť tí, ktorí veria v živého Boha.
Odvtedy ubehlo mnoho času, svet prešiel rôznymi zmenami, dnes žijeme v 21.storočí, teda v dobe, kedy technika a veda veľmi pokročili a všetko sa vyvíja tak rýchlo, že to pomaly nestíhame ani sledovať, nie ešte aj používať. Hoci dnes žijeme inak ako ľudia v dobe Mojžišovej, alebo Ježišovej, predsa pre nás platia rovnaké pravidlá, ktoré nám dal Pán Boh. V tomto ohľade sa nič nezmenilo. Všetko, čo od nás žiada, sú v podstate Jeho prikázania, ktorými chce chrániť náš život a životy druhých.
Mnohí ľudia vnímajú Božie prikázania ako obmedzujúce, akoby nás nimi chcel Pán Boh obrať o niečo dobré v našom živote a zdajú sa príliš ťažké na dodržanie. Základom je Desatoro, v ktorom je zhrnutie našich povinností voči Bohu a voči blížnym. No keď sa konkrétnejšie venujeme jednotlivým prikázaniam, zisťujeme, že to nie je len tá jedna veta, či jednoslovný zákaz. Tieto prikázania v sebe zahŕňajú omnoho viac. Zaberajú širší kontext nášho života a dotýkajú sa nielen fyzického sveta, ale aj toho vnútorného, často krát skrytého pred zrakom druhých. A tu si, milí b. a s., uvedomujeme, že my nedokážeme skutočne zachovať Božie prikázania tak dokonale, aby sme nezhrešili aspoň v jednom a neodbočili z Božích ciest.
Ten, kto tieto veci berie vážne, sa iste trápi pre svoje zlyhania, poklesky, nedostatky a neschopnosť byť dokonalým podľa Božej vôle. Aj kresťania v Jánovej dobe sa trápili nad tým, že chcú žiť nový život, chcú kráčať v Kristových šľapajach, a predsa sa im stávalo, že hrešili, zlyhávali. Keď Ján písal tento list, chcel ním osloviť práve takýchto kresťanov, ktorých diabol obviňoval z hriechu, z nedokonalosti, výčitkami ich trápil z toho, že nikdy nebudú Bohu dosť dobrí, lebo upadajú do hriechov. Myslím, že aj my nesieme určité svoje bremená starých alebo aj terajších hriechov, ktoré nám zídu na um. Vieme, že niektoré veci sme mohli urobiť oveľa lepšie, alebo úplne ináč, ako sme urobili, alebo sme mohli urobiť to, k čomu sme nenašli odvahu a silu. A tieto naše skryté a možno aj prachom minulosti zaviate okamihy sa občas vynoria v mysli a vnesú do srdca pochybnosti o tom, či to máme naozaj odpustené, alebo či nám to potom Pán Boh na poslednom súde v svojej spravodlivosti pripomenie, vytkne, teda spočíta. Neviem teda, či ste už takto rozmýšľali, ale ak aj nie, v podvedomí nám to ostáva, tam, kde máme ešte živé svedomie.
Božou vôľou pre nás ľudí je, aby sme žili čistý život v spravodlivosti a láske. Ján napísal, že kresťan má žiť ako ten, čo žije vo svetle a nie v tme, teda má konať skutky svetla a nie tmy. Žiť vo svetle znamená zachovávať Božie prikázania. Keďže to však nedokážeme, a hrešíme, zasluhujeme trest. Odplatou za hriech je smrť. Z tohto dôvodu by sme mali všetci večne zahynúť. Práve táto predstava desila kresťanov v prvých spoločenstvách a mohla by aj nás predesiť. Mohla, keby sme nevedeli, že my už máme svojho Obhajcu na poslednom súde, ktorý je zároveň našim Záchrancom. Ján napísal, že je Obeťou zmierenia za naše hriechy a hriechy celého sveta. Z toho vyplýva, že každý hriech, ktorý človek oľutuje a vyzná pred Bohom, bude odpustený. Každý hriech, ktorý bol vykonaný v tomto svete, ale ktorý bol odovzdaný do Jeho rúk vo vyznaní, sa vymaže.
Milí b. a s., apoštol Ján chcel uistiť kresťanov všetkých čias, že môžu mať istotu v Kristovi a Jeho láske. Nemusíme sa opierať o seba a svoje skutky či snaženia, lebo keby sme tak robili, nemali by sme čo ponúknuť nášmu nebeskému Sudcovi. Preto je aj nesprávne zakladať si na tom, čo dobrého sme urobili, lebo to by nezavážilo. Rovnako by však bolo nesprávne povoľovať hriechu, keď vieme, že nám bude odpustené.
Kristova láska k hriešnikom je veľmi veľká. Jej cenu vidíme v hodnote obete a tou je život. Život Ježiša, ktorý hriechu neučinil, bol nevinný, a predsa vzal na seba cudzie viny, aby zachránil pred večným zahynutím všetkých, čo v Neho budú veriť. Túto Kristovu lásku môžeme denne prijímať a pripomínať si, čo všetko pre nás vytrpel. No zároveň nás Jeho láska motivuje k tomu, aby sme chceli aj my žiť iný život, krajší, lepší, v spravodlivosti a tiež v láske. Keď vidíme, čo On pre nás urobil a vážime si to, potom Ho chceme napodobňovať, byť ako On. Aj Ján to napísal, že ten, kto zostáva v Kristovi, má žiť ako On. Čo to ale znamená? My predsa žijeme v úplne inom prostredí, v inej dobe, v inej mentalite.
Nová doba, iné prostredie, iné zmýšľanie a chápanie vecí nám nemôže brániť v tom, aby sme žili podľa toho prikázania, ktoré bolo dané už dávno iným ľuďom. Prečo? Pretože sa týka našich vzťahov s druhými. A to sa tiež nezmenilo. Stále žijeme medzi ľuďmi. Žijeme v mestách a dedinách, chodíme do práce, stretávame sa s ľuďmi všade, na ulici, v obchode, v kostole, pri nejakých prácach napr. v záhrade, na poli a pod. Nie sme izolovaní od tohto sveta, nežijeme v uzatvorených komunitách ako sektári. Medzi ľuďmi máme ukázať, akí vlastne sme. Tam je pre nás to miesto, kde sa má prejaviť naša kresťanská láska.
Milovať tých, čo nás milujú, dobre vychádzať s tými, s ktorými nemáme žiadne konflikty, je úplne ľahké a prirodzené. To robia aj ľudia, ktorí nepatria do cirkvi a nepoznajú Boha. My kresťania však máme milovať všetkých bez rozdielu. Láska k blížnemu – to je to staro nové prikázanie.
V starom chápaní, teda v časoch pred príchodom Krista, platilo: „oko za oko, zub za zub“. Inak povedané našim príslovím: „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“. No Pán Ježiš prináša nové vysvetlenie a pochopenie prikázania milovať všetkých, kedy hovorí aj o láske k nepriateľom. Tí, ktorí nenávidia druhých, zostávajú stále v tme. Zostávajú v myslení Starej Zmluvy a nepochopili ani Kristovu lásku.
Kresťan má milovať tak ako Ježiš. V našom živote sa stretneme s rôznymi ľuďmi. Niektorí sú nám už na pohľad nesympatickí a s niektorými máme zlé skúsenosti. Možno nám niektorí ublížili, alebo nás ranili a nevieme im to odpustiť alebo aspoň zabudnúť, ako to zvykneme hovoriť. Je smutné, keď kresťania prechovávajú v srdci hnev voči druhým ľuďom, o to viac kresťanom, a pritom dokážu ísť napr. k Večeri Pánovej bez toho, aby si odpustili a našli k sebe cestu.
Pán Ježiš Kristus nás učí na príklade svojho života, ako máme milovať druhých. Láska, to nie je iba cit, ktorý je raz väčší, inokedy menší a závisí od momentálnej situácie. Kresťanská láska je rozhodnutie napriek nesympatii alebo výhradám voči druhému, zaujímať sa o jeho blaho, jednať s ním s úctou, obetovať sa, teda slúžiť. K tomuto rozhodnutiu však máme dospieť sami. Je to na nás, či chceme alebo nechceme mať druhých radi, teda milovať ich kresťanskou láskou. Potrebnú silu k tomu nám dá Pán Boh a On nám aj ukáže cestu a spôsob, ako to máme urobiť. Ako máme svoju lásku voči druhým prejavovať.
Milí b. a s., ak o sebe tvrdíme, že sme veriaci, že žijeme s Kristom, že sme vo svetle, potom ale musíme milovať druhých. Musíme ich milovať ako svojich bratov a sestry vo viere, v Pánovi Ježišovi Kristovi. Milovať ich ako samých seba, obetavo, slúžiac im, hoci to nemusia byť práve tí naši obľúbenci, s ktorými dobre vychádzame.
Apoštol Ján je apoštolom lásky, pretože on vo svojich listoch a v evanjeliu veľa píše o Božej a Kristovej láske. Tým nás všetkých uisťuje o tom, že sme milovaní a zároveň nás vyzýva, aby sme aj my milovali. Kresťanskej láske sa učíme celý život a nikdy nie je neskoro začať milovať naplno. Kým žijeme, môžeme veci v živote zmeniť. A keď to dokážeme, vtedy pocítime v srdci nielen veľkú úľavu, ale aj radosť. Vtedy sa zaligocú na našom krku šperky, ktoré sme vybrali z Božej klenotnice, lebo sme konali podľa Božej vôle, dali sme sa motivovať Božím slovom a prekonali sme vlastné ja. A to je chvíľa pre náš duchovný rast, lebo keď sa my umenšujeme, vzdávame sa vlastnej vôle, vtedy vidno Krista, On rastie v nás. Kiež dokážeme s Božou pomocou žiť tak ako náš milujúci Pán. Vtedy bude Jeho láska v nás dokonalá.
Amen.